Luxembursko - Slovensko 2:1

Autor: Katarína Valentovičová | 10.2.2011 o 17:36 | (upravené 10.2.2011 o 17:58) Karma článku: 5,39 | Prečítané:  1462x

"Na tomto štadióne nemajú miesto nijaké rasistické prejavy..." zaznelo z úst komentátora na začiatku priateľského futbalového zápasu medzi Slovenskom a Luxemburskom, ktorý sa uskutočnil 9. 2. 2011 v metropole Luxemburska. Keďže ja som sa vďaka lístku zadarmo na podobnom zápase ocitla prvýkrát, tešilo ma, že tieto pokyny boli naozaj dodržané a na štadióne vládla priateľská atmosféra.

Toľko Slovákov pokope ako na spomínanom zápase sa mi tu v Luxembursku ešte nepodarilo stretnúť. Už pri príchode nás vítali slovenské vlajky, slovenské pokriky a dobrá nálada. Slováci sa spolu fotili, debatovali a tipovali výsledok. Ja a moje dve kamarátky sme sa usadili na svoje miesta a celkom nás potešilo, že i tu všade naokolo počujeme slovenčinu. Onedlho nás oslovili dvaja muži, ktorí si našli miesto pred nami: "A vy ku komu patríte? Aby sme vedeli dopredu, keď na niekoho budeme nadávať." Otázke sme celkom nerozumeli, i keď bola po slovensky, a tak nám vysvetlili, že sa pýtajú na to, či sme priateľky niektorých z futbalistov. Tak sme im vysvetlili, že sa nemusia obávať. A dozvedeli sme sa, že oni ako verní fanúšikovia prišli podporiť našich futbalistov až zo Slovenska.

Pod rúškom hmly
Onedlho sa nám prihovorili ďalší Slováci. Ale aby som nezabudla, to sa už začínal zápas, kvôli ktorému sme sem prišli. Cez hustú hmlu bolo dosť náročné sledovať, čo sa dialo na ihrisku, ale snažili sme sa. Dalo sa ešte rozoznať hráčov, keď boli na našej strane ihriska a dovideli sme ako-tak aj na druhú stranu. Keďže hru nebolo možné sledovať naplno, viacerí pokračovali v konverzácii medzi sebou. My, Slováci sme občas zakričali pár pokrikov. Niekedy sme sa aj zjednotili, no vo väčšej a živšej jednote nám bránila roztrúsenosť. Luxemburčanov som povzbudzovať v prvom polčase nepočula. Výnimkov bolo zopár rovnako vyobliekaných luxemburských žiakov, možno budúcich futbalistov. Prvý polčas sa skončil bez góla.

Po prestávke bola hmla ešte hustejšia. Ledva sme dovideli do polovice ihriska. Bránku na druhej strane sme nevideli vôbec, loptu tiež len sem-tam a aj hráči sa nám strácali. Zdalo sa mi, že luxemburskí fanúšikovia sa po ich prvom góle trochu prebrali. No a výsledok je už známy, prehrali sme. Na druhý deň si ma Luxemburčania, s ktorými som sa stretla, trochu doberali, ale mne to nevadilo. Napriek prehre som si odniesla so sebou viacero zážitkov. Zážitkov z toho, ako sa dokážu mať Slováci zrazu radi, ako vedia byť k sebe milí, ako si spolu rozumejú. A dokonca sa tam fotili s maďarským občanom a slovenskou vlajkou.

Nevadí...
Po zápase som si na tvárach fanúšikov nevšimla nejaké sklamanie. Stále tam vládla príjemná atmosféra. I keď nie som ani zďaleka zanietený fanúšik slovenského futbalu, nechala som sa uniesť a rozhodla som sa odfotiť so slovenskými futbalistami. Tak sme ich spolu s ďalšími o čosi mladšími faninkami a pár fanúšikmi čakali pred ich autobusom. Prichádzali po jednom. Niektorí sa len tak popredierali hlúčikom obdivovateľov, rozdali zo tri autogrami a ponáhľali sa do autobusu. Iní sa snažili splniť požiadavky fanúšikov, ktorí ich žiadali o podpisy a fotenie, trochu ochotnejšie. No boli poznačení prehrou, a tak sa mi to zdalo také nasilu, len z povinnosti. Ale našli sa i usmiati hráči, prístupní ku konverzácii. A tak sa mi žiada poznamenať: "Nabudúce to bude lepšie, dajme im ešte šancu."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?